Je skvelé mať priateľov
: keď som bola nešťastná z neúčasti ľudí na Chromíkovom Referende o rodine, priateľ - a brat - ma utešil: podľa internej štatistiky je percento občanov, ktorí chodia pravidelne na nedeľné bohoslužby ešte nižšie ako bola účasť na referende, takže to bol vlastne úspech! Bola som v šoku - veď moje kostoly sú vždy plné do posledného miesta. Chodiť do kostola je predsa úžasné. Už len samotné putovanie je čas nečakaných stretnutí a zážitkov.
Aj včera: pri chodníku ležala krásna tigrovaná mačka - ako naša. Akoby len spala. Evidentne sa o ňu niekto dobre staral. Určite na ňu doma s nádejou čaká - márne.
Keďže som na omšu prišla neskoro, večer som išla na opravák, takže ma nasýtili až 2 svieže privítania v pôstnom období. Navyše ma po dlhých rokoch pustil sadnúť jeden fešák. Celkom ma to v pocite vlastnej mladosti zaskočilo, tak som sa zmohla len na: "Veď ja nie som tehotná". "Ale áno", odpovedal mi s úsmevom :D Tak som to radšej prijala bez ďalších hlavolamov.
Po strhujúcom povzbudení o boji vztýčeného medeného hada proti pozemským jedovatým počas frustrujúceho 40-ročného putovania, MYŠIACH, kontraproduktívnom múzeu osobných hriechov, nevyhnutnom vypnutí šumov, naladení sa na príjem a nedočkavej odpúšťajúcej otcovskej Božej láske sa cestou domov na mňa z rádia nalepila ešte aj starožitná REMovka Everybody Hurts (1992!).
(Podľa internetu vraj bola vyhodnotená ako najdepresívnejšia pesnička. Nechápem prečo - na mňa pôsobí úplne naopak: naplnila ma pokojom.)
Tá zrazená mačka mi vtom pripomenula naše milé mačky, ktoré sa tiež nevrátili domov. Je zvláštne domýšľať si, čo je dnes s nimi. Istoty nám robia dobre
. A tak som si nevdojak predstavila naše mačky, keď boli choré, slabé a neisté. V tom ťažkom čase sme ich ešte lovili a napchali do malej prenosnej klietky, aby sme ich mohli zobrať k veterinárovi. SAmozrejme autom, v ktorom nikdy neboli a ktoré hučalo a hýbalo sa neznámym rytmom. Potom ich v cudzej miestnosti vzal do rúk úplne cudzí Holokožec (alebo ktovie, ako mačky nazývajú ľudí) - možno dokonca so stopami psa na plášti! No stres na stres - niet divu, ak mačka v smrteľnej úzkosti začne bojovať z posledných síl a do krvi dodriape aj vlastných.
A pritom naposledy stačilo, aby veterinár mačiatku pomasíroval bruško, spriechodnil tým zablokované vylučovanie, kvôli ktorému "ochrnulo" na 1 labku a prestalo jesť. A Krivko bol zachránený.
Nie sme trochu ako tie mačky? Tiež nevidíme za roh, keď nás "Osud" bolestne priškripne
, lebo nás potrebuje zbaviť nevhodného frajera, po 20 rokoch zachrániť z ubíjajúceho zamestnania, uľaviť ubolenému dieťatku, diagnózou spomaliť workoholickú samodeštrukciu, padnutými preferenciami zobudiť z driemania na vavrínoch, ... a preniesť na nový re-ŠTART
.
Bolí to a ľakáme sa, že je to koniec nášho sveta. NIE JE! Spýtajte sa svojej ROdiny. A svojich priateľov a kolegov: každý máme svoje trápenia a svoje krízy - finančné, zdravotné, vzťahové, pracovné ....
Keď sme hore, podajme ruku tým, čo práve zúfajú.
Keď sme dole, prijmime ruku a povzbudenie od tých, čo to už majú za sebou.
A hlavne od Toho, ktorý už bol aj ukrižovaný.Nevzdávajme sa! Nie sme v tom sami!
Veď Everybody Hurts - Sometimes :)https://www.youtube.com/watch?v=ijZRCIrTgQc
http://www.azlyrics.com/lyrics/rem/everybodyhurts.html
PS ospravedlňujem sa za tie neskrotené odseky :(
Toto nie je WYSIWYG no more :(
